Pamätám si, že už od mojich pätnástich rokov som sa nevedela dočkať, kedy sa konečne odsťahujem od rodičov. Myslím, že to bol jeden z mojich prvých veľkých snov vôbec. Vždy som si predstavovala, aké to bude, keď sa do mňa nikto nebude starať. Keď si budem môcť prádlo vyprať a povešať tak, ako chcem, keď si budem môcť navariť, na čo mám chuť ja a jednoducho, keď bude všetko len a len podľa mojich predstáv. Preto, keď mi priateľ navrhol, aby sme spolu začali bývať, bola som skutočne nadšená.
Začali sme spolu všetko do detailov plánovať. Ako si celý byt zariadime, aký si kúpime jedálenský stôl, stoličky, aký štýl bude mať a mala som z toho fakticky takú radosť, že som sa nemohla dočkať, kedy už budeme vo svojom. Možno je to pre niekoho zvláštne, že som sa dokázala tešiť len z takejto drobnosti, ale pre mňa bolo odsťahovanie sa z domu plného príkazov, zákazov a samých pravidiel niečo ako výkúpenie alebo útek z väzenia plného trápenia.
To sme však ešte nečakali, že naši rodičia, nielen moji, ale aj priateľovi, plánujú chodiť ku nám na návštevy každý víkend. Naozaj, doslova každý. Nepomohli protesty, nepomohlo, keď sme povedali, že máme iný program. Zapáčilo sa im v inom meste a možno nás chceli kontrolovať, preto nás nenechali na pokoji ani jeden víkend. Možno by to bolo úplne v pohode, keby sme mali veľký byt, do ktorého sa všetci v pohode zmestíme.
Najhoršie na tom všetkom bolo, že sme sa nemali, kde popratať a z toho dôvodu bol spánok niečo nemožné. Rodičom sme vždy prenechali našu spálňu, čiže my sme sa museli uložiť na gauč, ktorý bol nepohodlný alebo na nafukovačku, z ktorej ma bolel chrbát ešte týždeň. Potom prišli opäť na návštevu a kolobeh pokračoval.
Zachránili nás iba rozkladacie postele. Keby sme si ich nezaobstarali, naše chrbtice by trpeli doteraz. No ešte stále tajne dúfame, že našim drahým rodičom raz docvakne, že by sme chceli byť sami aj cez víkend.