Nikdy sa mi nesnívalo, že budem mať niekedy dvojičky. Fakticky nie. Vedela som, že môj manžel je z veľkej rodiny a že jeho starká bola z dvojičiek, no napriek tomu, že je to dedičné, mi naozaj vôbec nenapadlo, že by sa niečo také mohlo pritrafiť aj mne. Preto som bola neskutočne zaskočená, keď mi môj doktor povedal, že tam vidí dve srdiečka. Obrovskú radosť však vystriedal strach z toho, čo ma vlastne teraz čaká.
Každý, kto túži po bábätku, sa teší, keď sa im konečne podarí. O to väčšia je radosť, keď zistíte, že budete mať rovno dve. No ako to všetko zvládnuť?
S mojím manželom sme neboli milionári, takže sme naozaj nemali ani len poňatie, ako to celé zvládneme. Vedeli sme, že si nebudeme môcť dovoliť kúpiť väčší byt a už vôbec nie stavať dom. Takže naši dvaja drobci budú musieť mať spoločnú izbu.
Verili sme, že si na to zvyknú a že ju prerobíme tak, že si nebudú môcť sťažovať na nedostatok miesta.
Možno nebudú mať až tak veľa súkromia, určite nájdeme niečo, čo im rozšíri priestor alebo aspoň ušetrí kopu miesta. Nechceli sme, aby sa cítili ako v krabici.
Keď sa narodili, prerábanie ich izby sme odložili na vedľajšiu koľaj, pretože sme boli v jednom kruhu. Keď jeden spal, druhý sa chcel hrať a naopak, keď sa chcel jeden hrať, druhý spal. Nezáleží na tom, že ma všetci nútili, aby som ich naučila na jeden režim. Oni dvaja to nerešpektovali, musela som sa prispôsobiť ja. Inak to jednoducho nešlo.
Bola som s tým stotožnená, no akosi mi stále nedala spávať tá ich spoločná izba. Ako to vymyslím, aby boli obaja moji synovia spokojní?
Riešenie prišlo ako z jasného neba. Najlepšie pre nich budú detske poschodove postele. Len vďaka nim budú mať v izbe dostatok miesta, no zároveň sa budú mať aj kde hrať. Nielen, že sme boli nadšení my, ale aj oni si to nevedeli vynachváliť. A práve to je najdôležitejšie.